Aj ja som len žena…

Zmätená z vlastného života, žena, ktorá niekedy menej rozmýšľa a oveľa viac koná. Žena, ktorá vedie chaoticky život, z ktorého sa nevie často vysomáriť! Žena závislá od kofeínu a od určitej dávky sacharidov. Žena, ktorá je sklamaná z lásky, sklamaná z ľudí. Žena, ktorá sa snaží byť neviditeľná, ale svojou extravaganciou sa jej to akosi nedarí. Žena, ktorá bojuje ako sa len dá, aby zaplatila mesačný nájom a výdavky zo svojho skromného platu. Žena, ktorá robí až príliš neuvážené rozhodnutia a nadväzuje až príliš zbrklé vzťahy. Žena, ktorá vidí v každom chlapovi princa na bielom koni…

Možno trochu zničená žena, ktorá prichádza domov, vyzuje si topánky, svoje veci hodí na starý zaprášený gauč staroružovej farby. Jej kroky vedú do kuchyne, kde ju čaká káva z rána. Káva, z ktorej si uchlipne a vyleje ju do umývadla. Unavená prechádza do spálne, kde ukladá svoje ubolené telo. Veľmi by chcela spať, ale nemôže. Tak po piatich minútach bezvýznamného pozerania na plafón opäť vstáva a zo zeme zhrabne prvé tepláky a starý rozťahaný sveter.

Je krátko po polnoci, ale aj tak sa rozhodne ísť von na nočnú potulku. Tak vybehne do chladnej noci, kde všetko zíva prázdnotou. Jej oči fascinuje nočná obloha, z ktorej sa valia krásne krištáľové vločky. Ešte nikdy sa necítila taká osamelá.  Zrazu sa z jej z očí začnú valiť husté slzy! Jej pľúca lapí studený vietor, ktorý spôsobuje nedostatok kyslíka a tak lapá po dychu. Všetky ulice boli pokryté krásnou bielou perinou, kde neboli žiadne ľudské stopy. Jediné čerstvé stopy boli od nej. Chudera pokračuje a utápa sa vo víre vlastných myšlienok. Vedela, že čerstvý vzduch jej pomôže aspoň na chvíľku myslieť na niečo iné! Síce sa chveje od mrazu, ktorý štípe jej jemnú pleť, ale vie, že sa rozhodla správne –  lepšie ako keby zostala doma zatvorená a bezvýznamne ťukala do svojho počítača a snažila sa pracovať.

Sama blúdiaca ulicami a s hudbou Abela Korzeniowskeho, ktorý dokonale zapadá do atmosféry chladnej noci a aspoň trochu tlmí bolesť v jej duši. Bezvládna odrazu zastaví a len tak pozoruje vír vločiek, ktorý tancuje vo svetle pouličnej lampy. Vločky, ktoré dokonale  pokrývajú jej tvár. Stojí tam nehybne  – hodnú chvíľku! Zatvára oči a vníma len to chladné ticho a nádherný šum vločiek. Z diaľky počuť rachot aut, krik pubertiakov, ktorí sa vracajú z mestskej zábavy. Odrazu otvára oči a cíti ako jej dušu pomaly zalieva veľká horúčava, ktorá vyžaruje až na povrch. Pomaly klesá na zem a vie, že všetko bude fajn, aj keď nie hneď, ale po čase sa všetko opäť napraví!

Opäť sa raz bude smiať od srdca, úprimne a nie len tak, aby dala svetu najavo to falošné, že je všetko  v poriadku. Čas.. Čas je tá najlepšia neviditeľná pilulka, ktorá utlmuje bolesť v duši. Bohužiaľ , aj keď nikto netuší po akej dobe sa dostavia účinky. Spokojná vstáva a vracia sa domov, kde sa zakrúti do deky a upadá konečne do hlbokého spánku….