Nedal si mi len srdce, dal si mi oveľa viac

Dnešné rande. Poznáte to. Píšeme si správy cez Facebook, možno vybehneme do kina alebo na dobrú večeru. Všetko si dohodneme vopred, prídeme vyobliekaní, pripravení a zamilovaní.

Som však jediná, čo si vždy predstavovala, že moje rande bude spontánne a odlišné?

Sme s priateľom 5 rokov a niekedy už ťažko vymyslíme niečo nové, čo by nás ohúrilo a nedostalo nás do istého stereotypu. Bol to deň nášho výročia a ja som pre neho stále nemala darček. Rozmýšľala som nad rôznymi poukážkami, spoločnými fotografiami či výletmi. Chcela som vymyslieť niečo nové a kreatívne. No to, čo mi prichystal môj drahý, mi vyrazilo dych.

pexels.com

Predtým, ako sme sa mali stretnúť, mi prišla správa od môjho priateľa, že ma pred domom čaká HOPIN. Vraj ma odvezie do cieľa. Nasadla som do taxíka, ktorý ochotne čakal a vyrazili sme. Aj napriek mojej averzii voči taxíkom som sa cítila príjemne. Vystúpila som na mieste, ktoré veľmi dobre poznám. Keď som chcela zaplatiť, vodič ma uistil, že taxík je už zaplatený, zaželal mi pekný deň a odišiel.

Miesto, pred ktorým som stála, bolo kvetinárstvo. Nechápala som, čo mám urobiť, a tak som nasledovala svoje inštinkty.

Vkročila som do kvetinárstva, kde ma milá pani oslovila s tým, či sa volám Kristína. Keď som jej prikývla, dala mi veľkú nádhernú kyticu tulipánov. Celá šťastná a pyšná som chcela zavolať môjmu priateľovi, no v tom mi opäť prišla smska s tým, že ďalší taxi, do ktorého mám nastúpiť, ma čaká pred kvetinárstvom. Opäť som nasadla k usmievavému šoférovi, ktorý ma doviezol pred môj obľúbený obchod s tými najlepšími sladkosťami. Usmiala som sa a vedela som, že mám vstúpiť dnu.

pexels.com

Na dverách bol prilepený lístok, na ktorom bol napísaný môj obľúbený citát spolu so sladkým lízatkom. Myslela som si, že toto je koniec môjho spontánneho a romantického výletu, no hneď na to mi prišla smska, ktorá znela: „Tvoj taxík ťa už čaká, láska. Posledná zastávka je pred tebou.“ A tak som opäť nastúpila.

O pár minút som prišla na miesto, ktoré som vôbec nepoznala, a to žijem v Bratislave od detstva. Poďakovala som, vystúpila, ale nikde nikto nebol. Žiadny obchod, žiadne sladkosti ani kvety. Bol to iba milý park, v ktorom sa prechádzalo pár ľudí. Ako som tak kráčala, prišla mi smska, aby som sa otočila. Stál tam on. Usmiatý a šťastný.

pexels.com

„Prečo sme však tu? Nikdy som tento park nevidela. Nemáme tu žiadne spomienky.“

„O to presne ide. Že práve teraz tie spomienky tvoríme.“

Kľakol si, vytiahol malú, červenú krabičku s prsteňom a opýtal sa ma otázku, na ktorú odpoveď veľmi dobre poznal..