Keď túžba po zakázanom ovocí rozhoduje za teba

Na končekoch svojich prstov ešte stále niečo cítiš. Nevieš, či sú to dotyky jeho rúk alebo spomienka na jeho vlasy, v ktorých si sa toľko prehŕňala. Ten pocit ťa ale napĺňa a zaplavuje… Ani sama nevieš čím. Privoniaš si k tričku, čo si mala včera na sebe. Je ním celé nasiaknuté. Jeho vôňou. Tou vôňou, ktorá ťa núti robiť veci, ktoré od seba nečakáš. Ktoré od teba nikto nečaká. No ty sa však nevieš ovládať.

Spomínaš si na včerajší večer. Na zaparkované auto medzi garážami panelákov a pustené rádio. Na zarosené okná a vydýchaný vzduch. Na neho. Bolo to vaše prvé stretnutie. Síce ani nevieš ako si sa na ňom ocitla, ale zrazu si tam sedela vedľa neho. Nič si od toho nečakala. Však si ani nemohla. Nemala.

Teraz sa však snažíš vybaviť si každý detail, aby si na nič nezabudla. Aby to všetko zostalo v tvojej hlave. Tajne uväznené. Aby to bolo tvoje malé tajomstvo, ktoré si mohla takto znovu prežiť. Celé to však prebudilo v tebe také emócie, o ktorých si ani nevedela. V hlave si všetko prehrávaš a opakuješ. Pozeráš sa na neho, hoci s tebou nie je. Máš ho pred očami a chceš sa ho dotknúť. Prejsť mu rukou po tvári, zaboriť si prsty do vlasov, objať ho. Nespravíš však nič. Presne tak ako včera. Čakáš na to, čo urobí on.

On sa však na teba len nemo pozerá a rozmýšľa. Vie, že je nesprávne, že si prišla, ale to, že si tu, zrejme, niečo znamená. Chytí ťa za ruku a v tebe sa rozprúdi krv. Srdce ti chce zrazu vyskočiť z hrude a zimomriavky ti behajú po celom tele. Nevieš, kam sa máš pozrieť, a tak pozeráš na svoje čižmy, z ktorých sa pomaly roztápa sneh. Uhýbaš pohľadom a pri tom tak túžiš pozrieť sa mu do očí a niečo povedať. Netušíš však čo…

Zatiaľ položí aj druhú ruku na tú tvoju. Teraz si už v zajatí. Zaplavuje ťa teplo. Jemne ťa poškrabká na dlaní a opakom ruky sa dotýka tvojho stehna, na ktorom máš ruku položenú. Až teraz si to uvedomuješ. Strhneš sa, odtiahneš ruku, no vzápätí ju vraciaš späť. Lebo tak ti bolo dobre. On sa na teba pozrie a vaše oči sa prvýkrát tak skutočne stretnú. V tých tvojich je strach, no zároveň túžba. Tej sa však začínaš báť.

Zrazu sa k tebe nakloní a ty zacítiš tú vôňu, ktorá ťa teraz máta a nedá ti naňho nemyslieť. Jeho ruka zrazu opúšťa tú tvoju a blíži sa k tvojej tvári. Jemne ti prejde dlaňou po líci, odhrnie ti vlasy, ktoré ti zakrývajú  tvár, pričom sa ti stále pozerá do očí. Vidíš však na ňom, že sa rozhoduje. Nie je si istý tým, čo ide urobiť. V tom však cítiš jeho prsty na svojom krku a najradšej by si kričala, pretože už nevieš zvládnuť nápor tých emócií, ktoré sa v tebe za tú chvíľu nahromadili. Uhýbaš očami, usmievaš sa. Teraz už obidvaja viete, čo bude nasledovať, ale nikto to nepriznáva. Všetko sa deje tak rýchlo. Snažíš sa zastaviť čas alebo ho aspoň spomaliť, lebo vieš, že niečo také pekné sa už dlho nezopakuje.

Delí vás od seba už len pár centimetrov a ty začínaš rýchlo dýchať. On je až prekvapivo pokojný. Ešte cítiš ako si ťa rukou pritiahne a potom už máš v hlave prázdno. Bozkáva ťa. Najprv len jemne, zľahka. Chvíľu sa bojíš zavrieť oči, pretože vieš, že to so sebou niečo prináša. Nakoniec ich však privrieš a bozk mu opätuješ. Už nechceš prestať, ale vieš, že musíš, pretože tvoja ruka sa zaplietla do jeho vlasov. Teraz sa pre zmenu bojíš oči otvoriť, preto sa pomaly odtiahneš a usmeješ sa. Chvíľku je v aute ticho. Také to trápne ticho, kedy vám obom ide v hlavách milión myšlienok, milión slov, ale ani jedno nie je správne pre tento moment…

zdroj: foto: pexels.com

Okrem hľadania správnych slov nenachádzaš ani tie nesprávne. Proste niet slov, ktoré by vystihli včerajší večer. Otváraš oči. Ocitáš sa vo svojej posteli a už na prstoch prestávaš cítiť jeho dotyky. Pomaly prchajúca voňavka z trička je to posledné, čo ti na včerajšok ostalo. Všetko sa jednoducho premenilo na spomienku. Spomienku, na ktorú nielenže smieš, ale aj musíš zabudnúť…